Popis produktu

Dita mala svoj život pod kontrolou. Milovala poriadok, jasné pravidlá a svet, v ktorom má všetko svoje miesto. Lenže potom prišla nehoda, ktorá jej v priebehu niekoľkých sekúnd vzala istotu, bezpečie aj predstavu o budúcnosti. Keď sa po dlhých týždňoch zotavovania pokúša znovu postaviť na vlastné nohy, do jej života vstupuje muž, na ktorého nedokáže prestať myslieť. Hasič Jakub bol pri nej v najhoršej chvíli jej života. A zdá sa, že osud ešte nepovedal posledné slovo. Obaja si nesú vlastné zranenia, vlastné pochybnosti aj vlastné tajomstvá. No niektoré stretnutia menia život viac než nehody a niektoré city prichádzajú práve vtedy, keď ich najmenej čakáme. Ukážka: PROLÓG Ešteže bolo leto. Teploty sa stabilne držali okolo tridsiatky a na to, aby bol človek oblečený, stačilo pár kúskov textilu. To jediné som si uvedomovala dokonale. Že je horúco a nech sa už stalo čokoľvek, lepšie je to pod slnečnými lúčmi ako pod vločkami snehu a v mraze. Hoci to trvalo už niekoľko minút a mne v skutočnosti nebolo zima, drkotalo ma. Vraj zo šoku. Dlhé sekundy som lovila v pamäti. Z akého šoku? Čo sa stalo? Veď som len išla z nákupov domov. Bezpečne som prešla cez Zbojskú. Ako vždy tam parkovali desiatky áut. Niekto sa išiel najesť, niekto len vystrieť si nohy a iný si vyšliapal krátku trasu k rozhľadni na kopci oproti. Nemala som rada ten úsek od Michalovej – Polhory k Tisovcu. Príliš veľa serpentín, žiaden signál na mobile. Pre prípad núdze to nebolo dobré. Vždy som mala slabý žalúdok a ako spolujazdec som si to akurát tak zakaždým odtrpela. Tentoraz som však bola v aute sama, šoférovala som svoju Kiu Soul, ročník 2013. Mala už čo-to za sebou. No milovala som to auto. Jeho krásnu béžovú farbu a príjemný interiér. Nikdy som nebola divoký šofér. Pravidlá v živote som mala rada a tie v cestnej premávke som dodržiavala s posvätnou úctou. Vždy som bola extrémne zodpovedný vodič. Keď som bezpečne prešla Tisovcom, vedela som, že do Muráňa je to len pár kilometrov a potom už pôjdem takmer rovinkou až do Revúcej. Vždy ma premohol pocit bezpečia, keď som míňala Muránsku Dlhú Lúku a v horizonte som videla obrysy mesta. Ako taký maják vyčnievali dva trinásťposchodové paneláky. Také naše dvojičky. Tak čo sa, dopekla, stalo? Nemohla som sa pohnúť. Neznášam pritom stiesnené priestory. Chytám z nich paniku. Moje dýchanie sa zrýchlilo. Vedela som, že panika sa blíži. Bolo skôr obdivuhodné, že sa nedostavila skôr. „Už to bude, slečna.“ Hlas, ktorý sa ozval blízko mňa, bol pokojný. Rozvážny. Upokojujúci. „Budete počuť nepríjemný zvuk, ale to len odpílime kusy plechu, ktoré nám bránia sa k vám dostať.“ Aké kusy plechu? Kde to, dočerta, som? Chcela som sa prudko pohnúť, aby som sa okolo seba obzrela. No nešlo to. Navyše mi niečo stekalo do očí. Žmurkala som, ale tá tekutina sa mi ešte viac rozmazala na mihalniciach. Čo sa stalo? Prečo takmer nič nevidím? Prečo cítim niečo mokré a lepkavé na hlave? „Ja vám nerozumiem,“ povedala som takmer šeptom a celkom určite trasľavým hlasom. Cítila som, ako sa mi oči zalievajú slzami a premiešavajú sa s tou tmavou tekutinou. Muž, ktorému patril ten príjemný hlas, položil ruku na moje rameno. Čas sa akoby na chvíľu zastavil. Len ten divný zápach visel vo vzduchu. Nafta, olej, pneumatiky. Všetko dokopy. A k tomu ešte niečo. Prach, horúce lúče slnka, hlina. A vrava. Postavy sa mi mihali pred očami. Počula som pokyny a videla blikať majáky. „Musíme vás vystrihnúť, slečna. Inak sa k vám nedostaneme. Nebojte sa, som tu pri vás,“ ubezpečil ma stále pokojným hlasom. Nebadane som prikývla. To bolo všetko, čo som dokázala spraviť. Čosi mi tlačilo na hruď a dýchalo sa mi ťažko. Ešte raz som prikývla. Hoci som stále nerozumela, čo sa deje. Ozval sa zvuk píly alebo brúsky a o chvíľu som cítila nepríjemný zápach rozrezaného plechu. Kus plechu sa pohol a tlak na hrudi sa uvoľnil. Až vtedy som si uvedomila, že mi naň celý čas tlačil airbag. Boli na ňom stopy krvi. Pravdepodobne mojej. Inštinktívne som si prešla jazykom po zuboch. Zdalo sa, že mi nechýbal ani jeden. To bola celkom dobrá správa. Zlá bola, že som ani len netušila, odkiaľ tá krv pochádza. A prečo som stredom tejto situácie. Zaostrila som zrak. Sedela som v aute. V mojom milovanom aute. Okolo neho koordinovane pobehovalo viacero ľudí. Hasičov. „Mala som haváriu?“ opýtala som sa náhle. Akoby som zrazu precitla. „Áno, slečna,“ odpovedal úprimne stále ten istý hasič. Znova ma začala chytať panika. Srdce mi divo bilo. „Volám sa Dita,“ vyhŕklo zo mňa. Akoby to v tej chvíli bolo dôležité. Vlaste bolo. Všetko, čo sa dialo, sa ma bytostne dotýkalo. Oslovenie slečna zo mňa robilo neutrálnu bytosť. Chcela som, aby to bolo osobnejšie. Aby mi niekto z tých ľudí povedal: „Neboj sa, Dita. Všetko bude dobré.“ Akoby mi ten hasič čítal myšlienky. „Nebojte sa, Dita,“ ubezpečil ma. „Vytiahneme vás von a zveríme zdravotníkom. Už bude dobre.“ „Nechcem, aby ste ma opustili!“ vykríkla som zdesene. Oči sa mi znova naplnili slzami. Potrebovala som ho pri sebe. Dodával mi odvahu a istotu. V tom chaose a strachu som sa ho chytila ako tej povestnej slamky. Nechcela som byť vo svojom strachu sama. „Budem pri vás, dokedy to len bude možné,“ ubezpečil ma. „A potom? Potom čo?“ Prepadalo ma zúfalstvo. No odpovede som sa už nedočkala. Plechy definitívne povolili. V priebehu niekoľkých sekúnd som dostala okolo krku spevňujúci golier a hneď nato ma bezpečne položili na nosidlá. Stále mnou lomcovala zima, hoci bol vzduch naďalej nepríjemne horúci a obloha jasná. Niekde v pozadí som započula kukučku. Príroda pokračovala v živote vlastným tempom. Len ten môj bol teraz výrazne narušený. Všetko ma bolelo a zároveň som nič necítila. Nevedela som, či dokážem hýbať rukami, nohami. Zároveň som sa bála vykonať test. Dať pokyn z mojej mysle, aby som pohla prstami na nohách. Strach bol silnejší. Nebola som pripravená na to, že som možno ochrnutá. Tak som len potichu ležala na nosidlách a slzy mi stekali po opálených lícach. Bola som na nákupoch. A na kávičke s kamarátkou. Mala som prísť do môjho dvojizbáku na prvom poschodí trojpodlažného činžiaka. Naliať si studenú limonádu, ktorú som mala nachystanú v chladničke. A vybaľovať nákup. Tešiť sa z doplnkov do domácnosti, nových handier a kabelky. Keď ma umiestnili do sanitky, môj posledný pohľad pred zavretím dverí smeroval k miestu nešťastia. Moje auto bolo na šrot a jedna jeho časť, tá, kde by obvykle sedel spolujazdec, bola zakliesnená pod kabínou červeného kamióna. Pozerala som sa na scénu pred sebou ako na miesto apokalypsy. Bolo to šrotovisko. „Toto som prežila?“ Nespoznávala som svoj hlas. Tentoraz bol bez náznaku paniky alebo plaču. Bol pevný. Len trochu neveriaci. „Áno, slečna.“ Tentoraz patril hlas žene. Milej bacuľatej sestričke alebo doktorke. Jednoducho záchranárke. To som nevedela s istotou povedať. „Mali ste ohromné šťastie.“ „A niekto iný...?“ Bála som sa vysloviť to slovo. Bála som sa odpovede. Strach sa mi bez pozvania votrel do života. „Nikto iný. Len vy a šofér kamióna. Ani jemu sa nič nestalo.“ „Vďaka Bohu,“ zašepkala som vďačne. Zavrela som oči. Chcelo sa mi spať. A potom sa zobudiť a zistiť, že to bol len sen. V hlave sa mi ako ozvena opakovala posledná veta: ... ani jemu sa nič nestalo...