Popis produktu

Keď pracujem na parkovisku za operou národného divadla, mám povolené chodiť dovnútra na hajzel. Väčšinou čurám sám, iba sem-tam s muzikantami z orchestra. Raz pri vedľajšej mušli niekoho periférne zaregistrujem. Nenápadne sa k nemu otočím, vzápätí strašne zrevem a celého ho oštím. Od úlaku z môjho revu zreve aj on a oští ma tiež. S vytreštenými očami sa na seba pozeráme, on bez výrazu, lebo chrobák výraz nemá. Teda aspoň nie taký, aby sme ho my ľudia pochopili. Prisahámbohu ošťal som obrovského chrobáka ako od Kafku s tykadlami krovkami, chlpatými nohami, ale hlavne s obrovskými očami, ktoré ma od detstva mátali v snoch. A keby len chrobáci. Mňa mátali aj komunisti, indiáni, ruličkári, rusáci, funebráci, fúzáči aj doktori. Toto je vlastne kniha o strachoch. Keď som sa ich jedného dňa zbavil a s úľavou si vydýchol, hneď sa mi ďalšie dva strašíky vplazili do hlavy ako hadi. A viete kadiaľ? Cez uši. Tak sa v staroveku trávilo. A ja na vás teraz tie moje strachy vypustím cez oči. Čítajte a tešte sa, že nie ste ja. Veď dozvedať sa po kvapkách o cudzích problémoch a nešťastiach, to je tá najväčšia literárna Nirvana, ktorú môžeme zažiť. Tak len do mňa! Pichnite si do žíl dúšok veksláckej krvi, lepičského gleju a leopardieho revu. Po vakcíne parkáčom vás blbosť sveta naokolo už iba rozosmeje. Vlado vymyslel Triangel, pesničkovú reláciu, ktorá v osemdesiatom druhom bola ako zjavenie a Ďuro, režisér, ktorý vyrobil všetky tie skvelé pesničkové klipy pre Luciu, Tublatanku, Všechno na Mars od Dalibora Jandu alebo Mullerovu pecku Prečo vy, ľudia dvadsiateho storočia, máte vždy zachmúrené obočia... – Do piče, – nadával opitý režisér Ďuro Takáč nad decákom borovičky – si ma zavolajú tí kokoti komunistickí na koberec a hovoria, súdruh režisér, prečo nepoviete súdruhovi Mullerovi, že ľudia u nás v Československej socialistickej republike nie sú vždy zachmurení. Nech zaspieva, že občas majú zachmurené obočia – to je oveľa lepšie, nie? Takáč, jedovitý chlapec z Gemera, s veľmi zlými opicami, tresol do stola, chytil ma pod krk namiesto súdruha, a zreval: – Tak im hovorím, súdruzi, kokot téš neni občas kokot, ale furt kokot! Je tak? – Je, – povedal som uškrteným hlasom. – Tak vidíš, – povedal Ďuro a zahodil ma do prepraviek s vínom, kde som pre istotu zostal ležať. – Nehaj Čecha, do piči, – zastal sa ma vysokánsky chalan v kabáte z medvedej kože, menom Titus. Bol krmič v ZOO, čundrák, a po pätnástich rumoch skvelý spevák českej country. V ten deň, kedy sa riešil Mullerov klip, sa vzadu vo výčape varili medvedie laby, fakt nekecám. ************* Za všetko, čo som nevidel z civilizovaného sveta, ďakujem komunistickej strane a jej úžasnému vynálezu železná opona. Zároveň jej ďakujem, že mi umožnila aspoň dostať sa do Ruska, zeme, kde včera zožrali to, čo mali na zajtra, zeme obrovských obchodných domov GUM, kde ľudia sedeli v hajzloch bez dverí, srali, rozprávali sa a pili vodku. Najviac som sa čudoval, čo serú, keď nič nebolo. Nikde nebolo nič! Ani hovno. Hovorí Ľubo Dobrovoda, autor kníh Ja malkáč a Ja velkáč, narodený 22. 9. 1962, čo bol dátum akurát tak dobrý na to hodiť si mašľu...