Popis produktu

Zborník najlepších poviedok 29. ročníka literárnej súťaže. Hlavnú cenu získal Pavol Kuspan. Prémiami boli ocenení Barbora Berezňáková, Patrícia Grachová, Ján Mykhalchyk Hradický, Martin Chren, Diana Júnová, Anita Minárik Schwartzová, Zuzana Sotáková, Dušana Štrbáková a Emma Urbanová. Do súťaže bolo prijatých 264 súťažných príspevkov. V knihe sú publikované všetky ocenené poviedky, ako aj predslov predsedu poroty, štatistické údaje a zoznam súťažných prác, ktoré postúpili do druhého a tretieho kola. Na konci knihy je prihláška do nasledujúceho ročníka súťaže. „Každý, kto má nutkanie dať niečo na papier, by to mal urobiť. Zvlášť teraz, keď je tu reálna snaha o ničenie slovenskej kultúry inštitúciami, ktoré sa majú o ňu starať a snažiť sa ju zveľadiť, je potrebné tvoriť a každý jeden schopný autor, ktorého dokážeme v množstve balastu nájsť, je a bude obrovským prínosom,“ vyhlásil predseda hodnotiacej poroty Václav Kostelanski, autor štyroch kníh, laureát Ceny študentov RENÉ 2019 a víťaz Poviedky 2010. Členmi tohoročnej poroty boli aj ďalší víťazi z predchádzajúcich ročníkov tejto súťaže: Jana Ondrušová, Lucia Pálinkáš, Peter Hoferica, Radovan Potočár a dvojnásobná premiantka Karin Kissová ÚRYVKY Z PUBLIKOVANÝCH POVIEDOK „Pripili sme sa. Takým tým pekným, bezbolestným spôsobom, keď alkohol urobí toho druhého príťažlivejším, vzrušujúcejším, žiadanejším, keď sa ľudia na seba tak priblblo usmievajú, lebo vedia, čo príde, ale ešte stále sa tvária, že to nepríde. Rád som zaplatil. Rada ma nechala zaplatiť. Chcela sa ísť ešte prejsť po meste...“ (Pavol Kuspan: Ležím na koberci a je mi nedobre) „Maximova popularita rástla každým dňom. Študenti obdivovali jeho odvahu „konečne byť sám sebou“. Jeho starší kolega, fanúšik fujarového rozstrelu v závere novej štátnej hymny, ho tľapkal po pleci za ten „vydarený ťah“, ako perfektne všetkým vypálil rybník. Maxim bol spočiatku zmätený. Netušil, že jeho gesto takto zarezonuje – ale rýchlo pochopil, že stačí každému jemne pritakať, nechať ho v svojej pravde, v jeho vlastnej interpretácii a občas len pohmkávať so správne zaujatým výrazom tváre.“ (Barbora Berezňáková: Milióny múch sa nemôžu mýliť) „Po sexe odíde domov. Nezniesla by ležať vedľa inej osoby, v cudzích prikrývkach napáchnutých cudzou existenciou. Nespala by. Žubralo by jej v žalúdku a myšlienky by sa upínali ku katalogizácii pokrmov, ktoré sa nachádzajú v bezpečí domova.“ (Patrícia Grachová: Tyče) „Jožko sa zbraní bál, zároveň k nim cítil akúsi príťažlivosť. Vedel, aké sú ťažké. Otec so svojou chodí ráno strieľať holuby. Málokedy domov niečo donesie. Asi to strieľanie s ním niečo robí. Už na obed príde domov nasiaknutý tou ťažkou vôňou ako skoro každý večer.“(JánMykhalchyk Hradický: Tri chleby a tri fľaše mlieka) „August 2022, Charkov, sídlisko Saltivka. Schodisková chodba na 6. poschodí vyzerala skoro úplne normálne, až na jednu masívnu prasklinu. Tiahla sa celou stenou od stropu až po podlahu a mizla kdesi v útrobách paneláka. Iryna vyšla pár posledných schodov a zastala pred dverami do bytu. Boli akoby zázrakom nedotknuté. Ako keby sa nič nestalo. Chytila kľučku. Kovanie bolo absurdne teplé, akoby chcelo niečo povedať. Krátky moment tam iba stála, nehýbala sa. Nedýchala. Potom otvorila dvere – do prázdna. Tesne za prahom, kde by sa normálne začínala vstupná hala, kde si odkladali topánky a mali vešiak na kabáty, bola prázdnota. Dym a kúdoľ prachu z trosiek bombardovania. Žiadna podlaha. Žiadne steny.“ (Martin Chren: Dvere) „Ak si Miška, zobudíš sa na to, že si mokrá na chrbte aj na zadku. Dcérka opustila svoju postieľku, prišla k vám do manželskej postele a pocikala sa. Všetok moč stiekol pod teba. Premýšľaš nad tým, či zvládneš vstať, všetko utrieť, umyť a prezliecť a znovu uspať dcéru alebo sa na to vykašleš a vyriešiš to ráno. Vyriešiš to o tri dni.“ (Diana Júnová: Selaví) „Cestou domov minula dvojicu tínedžerov, dievča malo za uchom kvet orgovánu. Ten tmavofialový, takže preň musel jej milý obísť celý pozemok až k zadnej bráne. – O desať rokov zabudne na tvoje meniny a o pätnásť si budeš darčeky na Vianoce kupovať sama, aby ti nebolo pred deckami trápne, že nemáš nič pod stromčekom, – povedala smerom k dvojici, ale jej slová zostali uväznené v kovovej schránke auta. – Zaujímavé, že trápne to bude tebe, ale jemu nie, – pomyslela si, ale to už interiéru auta nahlas nepovedala.“ (Anita Minárik Schwartzová: Garlon) „Môj krvavý dedo. Ležal tam, hore bruchom. Oči zatvorené. Nohy vytrčené dohora. Nehýbal sa. Nedýchal. Pri ňom podupávala noha. Zošúchaná podrážka čiernej lakovky, na špičke hrboľ od veľkého palca. Varhanista napchaný do košele ako hurka, čo o chvíľu praskne, lapal po dychu. Prstami behal po elektronických klávesoch na rozheganom stojane.“ (Zuzana Sotáková: Môj krvavý dedo) „Klára vystúpila z vlaku na malej stanici a unavene sa vliekla popri lúke k rodnému domu. Zastala pri drevenej ceduľke na papeku s nápisom: „Lúka pripravená na kosbu, zákaz vstupu!“, vyzula si botasky a vkročila do trávy. (Dušana Štrbáková: Zajacna špičkách) „Larsovu priateľku poznáš, dievča s veľkými ústami a lesklými vlasmi. Larsa až tak nie, ale spoznáš ho, keď sa ti neskôr spraví do úst, ktoré mu poslušne nastavíš. „Môžem to ísť vypľuť?“ opýtaš sa slušne, máš predsa spôsoby. Lars prikývne, kým si zapína nohavice. V kúpeľni dlho sedíš na záchode a pozeráš pred seba, pri odchode si nezabudneš všimnúť zarámovanú fotku s priateľkou na stole. Nerozídeš sa so Sanderom, iba všetko zamlčíš.“ (Emma Urbanová: Ameland)